Čas je dar, ktorý nám dal Boh. Bude od nás žiadať presné vyúčtovanie.“

V živote asi najviac ma ovplyvnila moja mama.

 Viem poviete si, že snáď každý človek si myslí, že tá jeho mama je naj-naj. Aj ja si myslím, že tá moja mama bola skutočne naj .V jej prípade si dovolím vyvrátiť tvrdenie, že " Nikto nie je nenahraditeľný..." , nesúhlasím s tým, lebo pre mňa je moja mama skutočne nenahraditeľná. Žiaľ píšem slová ako ...bola...Hej, bola, lebo už 19 rokov je tomu čo ju ako 52-ročnú premohla zlá rakovina.

Pamätám si ju však celkom ako keby som ju videla iba dnes ráno.

Pamätám si ,ako som mojej bacuľatej mame hovorila ...mami Ty nesmieš schudnúť, lebo si taká mäkkučká a hebučká ... a ona sa len usmievala. Vlastne sa usmievala stále. Naozaj si ju tak pamätám -vysoká bacuľka s úsmevom na jej tváry a srdcom na dlani, ktoré mala napriek ťažkému životu otvorené pre každého.

Pamätám si ako ma hladkala po líci keď som mala bolesti.....

Pamätám si na deň keď som jej oznámila, že som tehotná.....

Pamätám si farbu jej vlasov, jej vôňu, jej oči.....pamätám si ju dokonale.

Pamätám si , ako sa tešila so svojich 4 vnukov a keď sa jej narodila vnučka bola nadšená, že má aj vnukov aj vnučku.

No osud, či skôr -zákerná choroba , jej nedovolila sa dlho tešiť z vnúčat .

 Pamätám si - ako keď  sa dozvedela  , že čoskoro umrie kúpila svojej 10 mesačnej vnučke zlatú retiazku s príveskom a náušničky, aby mala aj ona pamiatku na svoju babku, keď si ju nebude už pamätať / mala som ju dcére dať k 18 narodeninám/...

Pamätám  si ako starší vnúčikovia s ktorými sa ešte tešila  - ju milovali.

Pamätám si na to, ako nám vykradli zlodeji byt a túto pamiatku pre moju dcéru ukradli.Mala, som ju odovzdať mojej dcére od babičky na 18 narodeniny ....a ja som nemohla splniť to čo  moja mama si priala.

Pamätám si na deň kedy môj syn išiel prvý raz do školy a ona už mala bolesti a nevládala dobre vstať - prišla k nám aby videla svojho vnuka ako pyšne berie novú voňavú tašku a ide to tej "veľkej" školy...chcela byť pri tom i keď metastázy v jej tele ju rozožierali..ona sa usmievala, že vidí svojho vnuka s mašličkou na košeli ako prváka...

Pamätám si ako sme ju odviezli 15.9.1989 do nemocnice a stále sme verili , že to zvládne...

Pamätám si ako som ju chodila kŕmiť, česať....

Pamätám si ako upadla do kómy i to ako som bola u nej 15.10.1989 a ovlhčovala jej pery a kým som prišla s nemocnice domov moja mama umrela.

Pamätám si na ten telefón, keď mi volali, že moju mamu už nič neboli....

Pamätám si ako som moju mamičku videla vystavenú v krematóriu i to ako som sa pozerala a neveriacky  čudovala na to studené telo  bez života...

Pamätám si na všetko ...

Moja mam žije v mojom srdci a umrie až keď umriem ja.


Líbí se vám tyto stránky?

Ano (2307 | 35%)
Ne (2122 | 32%)
Rozhodla som sa, že budem žiť večne a umriem iba v prípade, žeby to nevyšlo.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one